Slovenským boxerom sa na 2.Európskych hrách v bieloruskom Minsku darilo! Toto najväčšie multišportové podujatie konajúce sa každé 4 roky bolo pre boxerov zároveň Európskym šampionátom a aj preto sa na ňom zišla rekordná účasť 258 boxerov zo 44 krajín Slovenskú výpravu viedol tréner Pavol Hlavačka spolu s Tiborom Hlavačkom a Tomášom Kovácsom. Z pästiarov nášho klubu si najlepšie viedol Matúš Strnisko (Michal Takács a Tomáš Zold po bojovných výkonoch neprešli cez vyraďovacie zápasy), ktorý po výhrach nad Srbom a Švajčiarom vybojoval krásne 5.miesto, hoci nebol horší ani v boji o medailu proti Talianovi Fiorimu, ktorému výhru rozhodcovia doslova darovali. Slovensko však napokon bez medaile z boxerského turnaja neodišlo, keď fantastický bronz vybojoval Andrej Csemez. Po novembrovom zlate Csemeza a bronze Strniska na otvorených Majstrovstvách EÚ v Španieľsku je to ďalší veľký úspech slovenskej seniorskej reprezentácie. My Vám prinášame rozhovor s našim trénerom Pavlom Hlavačkom, ktorý poskytol po návrate pre oficiálnu stránku SBF:
Výprava SR zľava Pavol Hlavačka, Tomáš Kovács, Tibor Hlavačka, Matúš Strnisko, Andrej Csemez, Dávid Michálek, Michal Takács, Tomáš Zold.
V prvom rade veľká gratulácia k bronzu Csemeza a 5.miestu Strniska, čo to pre teba znamená?
Veľkú radosť, že sme po EH v Baku, kde vybojoval bronz Vili Tankó, opäť dokázali skvelý výsledok na tomto najväčšom multišportovom podujatí v Európe a zaradili sa k najúspešnejším športom na Slovensku. Takmer každý šport na Slovensku sa dnes už teší z akéhokoľvek umiestnenia v prvej desiatke, medaila je už niečo fantastické a to sa týka aj historicky najúspešnejších slovenských športov. O to väčšia je radosť, že takéto výsledky opäť priniesol aj box. Prial by som si, aby sme sa k tým najúspešnejším raz priblížili nie len z hľadiska výsledkov, ale aj vytvorenia podmienok pre náš šport na Slovensku.
Spomínal si bronz v Baku, čím to je, že sa Vám tak darí práve na Európskych hrách?
Možno preto, že sa na nich konečne aj my boxeri môžeme cítiť ako plnohodnotní športovci Sme súčasťou Slovenského olympijského tímu, ktorý všetko zabezpečuje na profesionálnej úrovni, čo si my ako Boxerská federácia nemôžeme dovoliť, keď ideme niekde za naše financie. Na Európskych hrách sme boli traja tréneri, naši športovci mali k dispozícii maséra, doktora. To sú dôležité detaily, ktoré často rozhodujú druhý, či tretí zápas. Napríklad nebyť pánov doktorov, ktorí dávali v Baku dokopy natrhnutý prsný sval Vila Tanka, tak ten bronz tam nikdy nezískame. Aj teraz v Minsku mal Matúš Strnisko po prvom ťažkom zápase so Srbom silno narazený palec na ruke. Vďaka doktorom s ním v pohode odboxoval aj druhý a tretí zápas. Aj touto cestou by som sa rád poďakoval doktorovi Hajmassymu a masérovi Carovi, ktorý odvádzal skvelú prácu.
Napriek tomu že ste boli traja tréneri, tak ste v rohu sekundovali vždy len dvaja, prečo?
Dohodli sme sa tak už na začiatku, pretože si myslím, že traja sú v rohu zbytoční, len by sme sa prekrikovali. Tretí človek v rohu má opodstatnenie podľa mňa len pokiaľ je to cutman, ktorý rieši krvácanie a tržné rany. V našom prípade túto funkciu plním ja keby k niečomu prišlo, mám na to kurz, ale na šťastie sme nič také riešiť nemuseli. Povedali sme si, že tretí radšej nech povzbudzuje z tribúny. S chlapcami z KO Galanta tak išiel so mnou pochopiteľne sekundovať Tomi Kovács a s ostatnými otec. Celkovo však bolo výborné, že sme mohli byť traja. Vedeli sme si tak zadeliť prácu hlavne prvé dni, keď boli ešte všetci chlapci v hre. Napríklad dvaja sme išli s niekým na zápas, tretí ešte mohol ostať trénovať s niekým, koho čakal zápas až na druhý deň. Takých situácií bolo samozrejme viac a zároveň sa nám aj lepšie pracovalo na individuálnej psychike chlapcov pred zápasom.
Ako to na Európskych hrách vyzeralo?
Organizácia EH je rovnaká ako organizácia klasických Olympijských hier. Mnohí ľudia, ktorí môžu porovnávať, dokonca tvrdili, že množstvo vecí bolo v Minsku na oveľa vyššej úrovni ako napríklad na OH v Riu. Pre mňa to bolo po OH mládeže 2014 a EH v Baku 2015 tretie multišportové podujatie a vždy je to obrovský zážitok. Býva sa v tzv. dedine športovcov, ubytovanie je pomerne jednoduché – internátne, izby nemajú TV, toalety a sprchy sú spoločné pre 2 izby, ale v podstate nikomu nič nechýba. Samotná dedina športovcov má taký vlastný život, jednu spoločnú obrovskú jedáleň ktorá je otvorená 24 hodín denne, niekoľko atrakcií, relaxačné miestnosti, priestory na tréning... Náš program bol dosť nabitý, no som rád, že mi vyšiel čas ísť povzbudiť napríklad rýchlostných kánoistov a vidieť ako vybojovali bronz, keď ich členom posádky je môj bývalý spolužiak z FTVŠ Erik Vlček. Vymieňanie si skúseností s trénermi a športovcami z iných odvetví je tiež veľkým plusom takéhoto podujatia. Zážitkom bol aj otvárací ceremoniál ako aj ten záverečný, kde niesol slovenskú vlajku boxer Andrej Csemez, čo je len dôkazom, že sme zanechali nejaký pozitívny dojem.
Vráťme sa ešte úplne na začiatok, ako prebiehala príprava na EH?
S prípravou a jej plánom som bol spokojný, ťažili nás iba viaceré zranenia, kvôli ktorým sme museli niektoré veci riešiť inak. Koncom marca sme absolvovali turnaj v Bosne a potom sme si spolu sadli k príprave na EH, povedali si ktorú časť prípravy absolvujú chlapci v kluboch, spravili plán spoločných zrazov. Apríl bol zameraný na rozvoj špeciálnych kondičných schopností a vyvrcholil výborným spoločným sústredením v Liptovskom jáne, kde sme našli veľmi dobré podmienky. V máji sme absolvovali niekoľko sparingových akcií hlavne s rakúskou reprezentáciou. V pláne bol medzinárodný turnaj Grand Prix Ústí n/L, ale kvôli zdravotným komplikáciám sme tam mohli poslať len dvoch chlapcov. Aj preto sme volili viac sparingových zápasov, ktoré napríklad niekto so zraneným nosom môže absolvovať v prilbe. Takéto zápasy sme absolvovali v Budapešti a posledné sparingy už len v domácich podmienkach, kde nám vypomohol ako sparingpartner napríklad Robo Rácz, Lukáš Kormančík, alebo Martin Hýll. Ja osobne som mal náš cieľ v hlave každý deň počas celej prípravy a stále som rozmýšľal čo by sa dalo spraviť ešte lepšie. S Tomim Kovácsom sme často preberali detaily ako stravu, psychické nadstavenie, regeneráciu, zranenia a podobne. Málo kto si vie predstaviť, koľko úsilia je do toho vložené, pretože ani zďaleka nejde len o tréningy. Musím povedať, že po tom všetkom som z toho už aj pekne vyčerpaný. Aj preto som rád, že to vypálilo až na medailu.
Ako hodnotíte vystúpenie našich boxerov?
Celkovo keby mi niekto povedal, že sa domov vrátime s bronzom a 5.miestom, tak by som to určite bral, rovnako aj to, že si na EH „odkaučujem" až 11 zápasov. Pri takejto konkurencii sa totiž hocikedy môže stať, že po prvom kole všetci skončia a to vôbec nemusia boxovať zle. Stáva sa to bežne aj oveľa silnejším krajinám ako my, napríklad Maďari ostali bez medaile, Desiati Poliaci v mužoch vyhrali tuším len jeden zápas... Stať sa to môže hocikedy aj nám, tie zápasy sú veľmi náročné, slabý súper neexistuje. Aj v Minsku bojovali všetci ako najlepšie vedeli, nie len Csemez a Strnisko. Hanbu neurobil nikto. Takže z tohto pohľadu s výsledkami určite spokojnosť, hoci si myslím nie len ja, že sme mali mať dve medaile, pretože Strnisko vo štvrťfinále podľa mnohých určite prehraté nemal a šokovaní ostali aj Taliani, ktorí po prvom kole ich boxera v rohu fackali. Čo sa týka podrobnejšieho hodnotenia výkonov, tak to ja radšej nechávam „v šatni". Vždy sa dá z niečoho poučiť, to si už musíme rozobrať medzi sebou.
Posledný zápas Andreja Csemeza s Khyzhniakom vzbudil viacero vášní, niečo k tomu?
Jeho súpera každý pozná ako najväčší stroj, majster sveta a Európy, asi najútočnejší boxer na svete. Prvé kolo Andrej dodržoval taktiku, mal dobrý pohyb a presne zasiahol azda viac ako súper, ten ale zasa vkuse tlačil. Každopádne veľmi vyrovnané kolo, ktoré dvaja rozhodcovia pripísali na našu stranu. Takýmto štýlom mohol bojovať o víťazstvo. Vášnivé reakcie publika potom prišli po verejnom napomínaní nášho boxera v 2.kole a celá tá atmosféra Andrejovi strhla sústredenosť, súperovi postál a inkasoval niekoľko tvrdých úderov, po ktorých bol počítaný prvý krát. Diváci však boli na jeho strane a to ho nakoplo do nejakého módu „kto z koho", čo so stanovenou taktikou už nemalo nič spoločné, ako sa hovorí – srdce predbehlo rozum. V bitke Andrej údery dostával, no aj ich rozdával, otrasený nebol vôbec a preto dve počítania v absolútnom závere kola boli dosť prísne, hlavne teda to posledné. Keby bol otrasený tak je to v poriadku, ale pokiaľ je to výmena tvrdých úderov oboch boxerov, tak sekundu pred koncom kola ukončiť zápas tretím počítaním r.s.c. je necitlivé a v hale sa strhol riadny piskot a bučanie. Diváci Andreja vytlieskali, no nás trénerov mrzí to, že mohol boxovať do konca, aj keď favoritom na víťazstvo bol určite jeho súper. Veríme, že sa z toho poučí, pretože pri perfektnej pripravenosti a dodržaní taktiky počas celého zápasu je pre neho poraziteľný aj tento ukrajinský stroj.
Minulý rok vo Valladolide zlato a bronz, teraz bronz a 5.miesto, dajú sa tieto úspechy porovnať?
Oba sú pre mňa jedinečné. V Španieľsku sa nám podarilo vystúpiť až na samý vrchol a boli dve medaile, to je niečo nevídané na takom podujatí. Medaila na Európskych hrách má zasa väčší ohlas celkovo v športovej obci, pretože sme tu súčasťou veľkej slovenskej výpravy. Každopádne sú však pre mňa oba úspechy nezabudnuteľné na celý život. Sú mojou odmenou za odvedenú prácu a som rád, že tie každoročné štvrťfinálové účasti sme konečne niekoľko krát premenili aj na medailu.
Akú odozvu na úspechy vnímaš doma na Slovensku?
Čo sa týka boxu ako takého, tak podstatné je, aby sme tie výsledky dokázali pozitívne preniesť do podmienok pre náš šport. Na to však potrebujeme zabrať ako zväz a kluby na viacerých frontoch, len dobré výsledky jednotlivcov to nespravia, tie skôr pomôžu samotným boxerom, ktorí ich dosiahli. Čo sa týka ľudí, tak tí čo nám fandia sú s nami či sa darí alebo nie a som rád, že sme ich mohli opäť potešiť. Zároveň viem, že neprajníkov aj tak nezmením a že stále len budú čakať na nejaký prehratý zápas, aby si mohli zamudrovať na sociálnych sieťach. Je až smiešne ako to z niektorých kričí. Sám sa nad tým už väčšinou len pousmejem, no skôr ma to mrzí za tých chlapcov, ktorí to často krát vnímajú citlivejšie. Žiaľ, taká je dnešná doba a slovenská povaha. Pre mňa je však najpodstatnejšie, že sám najlepšie viem čo všetko pre tie úspechy robíme v neľahkých podmienkach a že sa nám ich aj podarilo dosiahnuť.
Aké sú ďalšie plány po návrate domov?
V prvom rade sa veľmi teším na svoju rodinu, manželku a dvoch synov. Rád by som box pustil aspoň na chvíľu z hlavy, no to zrejme ani nebude možné, keďže musíme riešiť augustové ME žiakov a v septembri nás čakajú MS mužov a ME st.dorastu.
Čo očakávaš od MS mužov?
Pre MS tento rok neplatila kvalifikácia, pretože sa na nich bude boxovať v nových váhach. Účasť v jednej kategórii tak môže dosiahnuť aj okolo 70 boxerov, čo je pri zápasoch bez prilby šialené. Sám preto neviem čo od toho očakávať. Celkovo nie je dobré, že medzi EH (ME) a MS sú len dva mesiace, nie je ani čas na regeneráciu. Pre nás boli hlavným vrcholom Európske hry a budeme sa maximálne snažiť, aby išli chlapci dobre pripravení aj na MS. Leto si tak moc neužijeme. Budeme musieť na MS ešte zohnať financie mimo SBF, pretože náš rozpočet na to nestačí. Dôležitá informácia je však tá, že MS ešte nebudú kvalifikačným podujatím na OH. Tie začnú až v roku 2020 a bude jedna kontinentálna a jedna celosvetová kvalifikácia a práve tieto MS budú ideálnou možnosťou viacej spoznať aj celosvetovú konkurenciu.
Niečo na záver?
Jedno veľké poďakovanie celému tímu čo sme boli v Minsku.
